Cieľom projektu TRANSFARM (odborné vzdelávanie a príprava pre pracovníkov v oblasti transhumancie), ktorý je financovaný z programu ERASMUS+, je posilnenie postavenia osôb praktizujúcich transhumanciu a vidieckych podnikateľov, ktorí chcú začať vykonávať transhumanciu alebo si ju udržať, a poskytnúť im školiace materiály. Projekt chce zároveň zvýšiť informovanosť o transhumancii s osobitným zameraním na jej prínosy pre rozvoj vidieka, manažment krajiny a biodiverzitu. Projekt TRANSFARM sa začal v decembri 2021 a skončí sa v máji 2024 a pozostáva zo siedmich partnerov z viacerých európskych krajín: Institute for Research on European Agricultural Landscapes e.V. (DE), Hof und Leben (DE), OnProjects (ES), Technická univerzita vo Zvolene (SK), Aristotelova univerzita v Solúne (GR), Európska organizácia vlastníkov pôdy (BE) a Nórska univerzita prírodných vied (NO) – posledná menovaná projekt koordinuje. Okrem toho má projekt troch pridružených partnerov: Poľské poľnohospodárske poradenské a vzdelávacie centrum (PL), Nórsky inštitút bioekonomiky (NO) a VetAgroSup (FR).
Za transhumanciu v projektu TRANSFARM je považovaný chov hospodárskych zvierat, ktoré sa sezónne presúvajú na pasienky a sú sprevádzané ľuďmi. Na rozlíšenie rôznych typov transhumančných praktík sme použili charakteristiky, ako je rozsah, vzdialenosť a smer pohybu. Napríklad vertikálna transhumancia sa uskutočňuje medzi nížinami a horskými údoliami a vysokohorskými pastvinami, ako to možno pozorovať v Alpách a Škandinávii. Horizontálna transhumancia sa vzťahuje na súvislý pohyb hospodárskych zvierat bez veľkých výškových rozdielov.
Z európskeho hľadiska však transhumancia zahŕňa širokú škálu postupov, ktoré nie je možné vyjadriť v jednoznačnej definícii. V poslednom čase sa ako prevládajúci účel transhumancie objavil manažment krajiny a stále častejšie využívanie moderných dopravných prostriedkov a technologických nástrojov úplne diverzifikovalo praktiky transhumancie (napr. technológia bez ohradníkov prostredníctvom obojkov s GPS vysielačmi). Okrem toho dochádza zmenám, ktoré zahŕňajú pohyb hospodárskych zvierat medzi pastvinami, ako aj ľudí, ktorí sa starajú o hospodárske zvieratá; miera osobnej starostlivosti o hospodárske zvieratá sa znižuje v dôsledku technologického pokroku. Ako jeden z prvých výstupov z projektu TRANSFARM partneri vytvorili národných správach prehľad o súčasnej situácii v oblasti trasnhumancie vo svojich krajinách: Francúzsko, Nemecko, Grécko, Maďarsko, Taliansko, štáty Nizozemska, Nórsko, Slovensko a Španielsko. Tieto podrobné správy sú k dispozícii na webovej stránke projektu.
Ako doplnok k národným správam súhrnná správa z nich zhromažďuje informácie do prehľadu presahujúceho hranice jednotlivých štátov s cieľom predstaviť praktiky transhumancie v kontinentálnej mierke na rozdiel od národnej úrovne. Informácie uvedené v tejto správe majú podobnú štruktúru ako všetky národné správy a odpovedajú na súbor otázok, na ktorých sa dohodli partneri projektu, aby sa zabezpečila konzistentnosť. Medzi zahrnuté témy patrí súčasný rozsah a informovanosť o transhumancii, vzdelávacie ponuky, ako aj výzvy pre praktikov transhumancie. Súhrnná správa poskytuje informácie o transhumancii vo veľmi krátkej forme. Záujemcovia o sa môžu zamerať na časť „Literatúra a dodatočné zdroje“ a na národné správy, v ktorých sa nachádza viac informácií o jednotlivých krajinách. Okrem toho budú do online verzie tejto Súhrnnej správy pridané textové polia, ktoré poskytnú ďalšie doplňujúce informácie.
Transhumancia sa v súčasnosti praktizuje vo všetkých projektových krajinách okrem krajín Nizozemska, ktoré sa už neberú do úvahy v ďalšej časti správy (obrázok 1).
Letné pasienky (na ktorých sa pasie dobytok) sa nachádzajú v horských oblastiach, ako aj v iných oblastiach s marginálnou produkciou plodín (napr. slaniská a vresoviská), zatiaľ čo zimné pasienky sa bežne nachádzajú v nížinách.
V poslednom čase sa na pasenie začali využívať mestské a prímestské oblasti (v blízkosti miest).
Mestská transhumácia (alebo ekopastoralizmus) zahŕňa pastvu dobytka v mestských oblastiach a prímestských oblastiach. Vo Francúzsku tento spôsob hospodárenia s mestskými zelenými plochami šetrným k životnému prostrediu čoraz viac využívajú obce, ale aj firmy napríklad v regióne Paríž. Transhumancia v mestách podporuje zvyšovanie povedomia, pretože prináša presuny zvierat – zvyčajne sa vyskytujúce vo vidieckych a často odľahlých oblastiach – do oblastí, kde žije veľa ľudí.
V stredoeurópskych a juhoeurópskych partnerských krajinách sa s kočovaním začalo už v neolite, teda v období, keď sa začalo s poľnohospodárstvom. Naopak, na Slovensku a v Maďarsku sa transhumancia začala uplatňovať v stredoveku. V priebehu histórie sa aktivita transhumancie zvyšovala a znižovala v závislosti od udalostí špecifických pre jednotlivé krajiny a regióny. Čo však spája všetky krajiny v modernej dobe je súčasný klesajúci trend transhumančných aktivít (tabuľka 1).
Najbežnejšími druhmi hospodárskych zvierat, ktoré sa v partnerských krajinách projektu využívajú na transhumanciu sú ovce, kozy a hovädzí dobytok;
V menšej miere boli do presunu zvierat zapojené aj kone a byvoly (tabuľka 2);
V niektorých krajinách sa ako sprievodné zvieratá používajú na prepravu (osly) a ochranu (psy). Tieto zvieratá sa používajú na presuny a nie sú to zvieratá, ktoré sa pasú;
Vo viacerých krajinách sa na pasenie používajú regionálne aj miestne plemená (obrázok 2). Z dlhodobého hľadiska to pomáha udržiavať rozmanitosť rôznych plemien.
Obrázok 2. Typy miestnych a regionálnych plemien hospodárskych zvierat používaných pri sezónnom pasení v Európe. Podkladová mapa
Tabuľka 2. Odhadovaný počet hospodárskych zvierat zapojených do trasnhumancie v partnerských krajinách projektu.
| Krajiny | Francúzsko | Nemecko | Grécko | Maďarsko | Taliansko | Nórsko | Slovensko | Španielsko |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
|
Počet kusov hospodárskych zvierat |
Alpy a Provensálsko: 770000 oviec, 90000 hovädzí dobytok 15000 kozy, 2000 kone Jura: 35000 hovädzí dobytok |
50000 hovädzí dobytok, 115000 ovce |
60000 hovädzí dobytok, 934000 ovce a kozy |
20,000 |
266000 ovce a kozy, 215000 hovädzí dobytok |
- |
- |
365000 hovädzí dobytok (v rámci komunity) 45000 hovädzí dobytok (v rámci komunity; smerom von) 30000 hovädzí dobytok (v rámci komunity; návrat) 450000 ovce (v rámci komunity) 50000 ovce (v rámci komunity) |
|
Počet kusov hospodárskych zvierat (%) |
cca 22 |
< menej ako 1 z hovädzieho dobytka cca 8 z ovcí |
< Menej ako 6,5 z hovädzieho dobytka Takmer 7,5 ovčích a kozích stád |
- |
2,2 ovce a kozy 3,6 hovädzí dobytok a byvoly |
- |
- |
6 hovädzí dobytok 3 ovce |
V transhumancii sa vo Francúzsku používa pozoruhodné množstvo miestnych a regionálnych plemien . Napríklad v Alpách sa používajú plemená dobytka s mliekom ako Tarentaise, Abondance a Montbéliarde. Plemená produkujú mlieko známe svojimi syrárskymi vlastnosťami. V Pyrenejach je Blonde d’Aquitaine bežné plemeno dobytka používané na produkciu mäsa. Okrem bohatej rozmanitosti plemien dobytka sa vo Francúzsku vyskytuje množstvo rôznych plemien oviec. Len v Massif Central sa pasie desať endemických plemien oviec. V Pyrenejach sa na produkciu mlieka používajú plemená Basco-béarnaise, Manech Tête rousse a Tête noire, a na produkciu mäsa plemená Rouge du Roussillon, Castillonaise, Tarasconnaise, Aure et Campan, Barégeoise a Lourdaise.
Zistili sme celú škálu osôb, ktoré sa venujú sezónnemu paseniu: poľnohospodári (muži a ženy), členovia rodín poľnohospodárov, prenajímaní pastieri a dojičky/dojiči (zodpovední za dojenie a spracovanie mlieka) (obrázok 3);
Celkovo medzi pracovníkmi v oblasti transhumancie prevažujú muži – pastieri a dojiči, pričom jedinou výnimkou je Nórsko, kde sú dojičky oveľa častejšie ako dojiči;
Vo Francúzsku bol zistený trend nárastu počtu žien – pastierok;
Okrem toho sa v dôsledku prisťahovalectva (okrem iných faktorov) zvyšuje podiel osôb, ktoré vykonávajú sezónnu pastvu a pochádzajú zo zahraničia;
Na celom kontinente však výrazne chýbajú centralizované, konzistentné a štandardizované štatistiky o pracovníkoch v oblasti transhumancie (tabuľka 3).
Obrázok 3. Príklady pracovníkov v oblasti transhumancie. Podkladová mapa
Tabuľka 3. Pracovníci v oblasti transhumancie a farmy alebo sezónne farmy zapojené do sezónneho pasenia vo vybraných partnerských krajinách projektu TRANSFARM.
| Krajiny | Francúzsko | Nemecko | Grécko | Maďarsko | Taliansko | Nórsko | Slovensko | Španielsko |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
|
Počet praktikov transhumancie |
cca 20000 podnikateľov |
2600 alebo menej |
- |
cca 100 - 500 podnikateľov |
najviac 8000 podnikateľov |
- |
- |
- |
|
Farmy/sezónne farmy zapojené do transhumancie |
cca 60 fariem |
- |
3300 ovčích a kozích fariem 940 fariem s hovädzím dobytkom |
- |
- |
780 sezónnych fariem |
- |
8400 fariem |
V Grécku praktici tranhumancie tradične patria k trom hlavným etnickým skupinám Vlachoi, Sarakatsanaioi a Koupatsaraioi. Od 17. storočia sa etnická skupina Vlachoi delila na dve skupiny. Jedna skupina zachovávala tradičné transhumančné praktiky, zatiaľ čo druhá skupina sa natrvalo usadila. Posledná skupina dostala názov Koupatsaraioi. Sarakatsanaioi sa prvýkrát spomínajú v roku 1847 a opisujú transhumanistov oviec a kôz, ktorí si založili svoje salaše mimo dedín . Nemali trvalé bydlisko, ale stavali dočasné stavebné konštrukcie a s hospodárskymi zvieratami prekonávali veľké vzdialenosti.
Súčasné spôsoby presunu zahŕňajú širokú škálu spôsobov pohybu po celom kontinente (obrázok 4).
Najčastejší je presun z oblastí s nízkou nadmorskou výškou v zime do oblastí s vysokou nadmorskou výškou v lete, a to z dôvodu obmedzeného priestoru v nížinných oblastiach (okrem iných dôvodov). Pastviny vo vysokých nadmorských výškach sú kvôli klimatickým podmienkam dostupné len v lete.
Je však zaujímavé poukázať na výrazné rozdiely v nadmorskej výške a vzdialenostiach medzi jednotlivými krajinami a regiónmi.
Pohyb sa celkovo uskutočňuje prostredníctvom vozidiel (napr. nákladných áut, prívesov), ale stále je prítomný aj peší pohyb.
Cestovné vzdialenosti sa môžu v rámci jednej krajiny veľmi líšiť, ako ukazuje príklad Grécka. Vyskytujú sa krátke miestne pohyby, ako aj pohyby do 50 km a stredné vzdialenosti nad 50 a do 100 km. Pohyby do 100 km sa uskutočňujú najmä v strednej a západnej časti krajiny a na Peloponéze. Presuny na veľké vzdialenosti od 100 km do 200 km sú typické pre východnú časť Tesálie a často sa vyskytujú v Aitoloakarnanii, v západnej časti stredného Grécka . Vyskytujú sa aj veľmi dlhé cesty nad 200 km až 350 km, typické pre strednú časť krajiny až po západnú a severnú časť Grécka.
Francúzsko je príkladom krajiny s mimoriadne veľkou rozmanitosťou pohybových vzorcov vyskytujúcich sa v rôznych regiónoch. Vertikálny pohyb dobytka počas leta je napríklad bežný v Alpách, kde sa letná pastva začína najmenej pred 15. júlom a končí po 15. septembri, ale môže sa predĺžiť až do 15. októbra. Cestovné vzdialenosti sú zvyčajne krátke; pohyb medzi Provensálskom a Severnými Alpami však znamená vzdialenosť asi 500 km. Existuje trend chovať úžitkové zvieratá skôr v nižších nadmorských výškach, čím sa znižuje pastva vo vyšších nadmorských výškach. Zimné presuny dobytka a oviec z oblastí s vysokou nadmorskou výškou na rovinu sa vyskytujú napríklad južne od Massif Central, kde sa niekoľko stád z oblasti Causses a Cévennes sťahuje do nížin, aby spásali vinice a krovinaté oblasti. V Pyrenejach dochádza počas zimy k podobnému pohybu ako na rovinách. Okrem týchto skôr vertikálnych pohybov sa horizontálne pohyby na rovine vyskytujú v oblastiach, ako sú soľné lúky v zálive Somme alebo Mont Saint Michel.
Hlavným účelom sezónneho pasenia je využívanie zdrojov pasienkov pre hospodárske zvieratá. Pracovníci v oblsti trasnhumancie poskytujú celý rad rôznych produktov: mlieko a súvisiace produkty (napr. syr a jogurt), ako aj mäso a súvisiace produkty (napr. klobásy).
Je však zaujímavé poukázať na to, že historicky cenná vlna stratila svoju hodnotu. Manažment krajiny sa stáva čoraz dôležitejším cieľom sezónneho pasenia, ktoré sa vyskytuje napríklad v chránených oblastiach (obrázok 5).
Obrázok 5. Účel a hlavné produkty vyplývajúce transhumancie vo vybraných európskych krajinách. Podkladová mapa
Výroba vlny bola historicky dôležitým biznisom pre transhumantov. Plemeno Merino produkujúce vysokokvalitnú vlnu bolo založené v Španielsku počas stredoveku. Vývoz oviec Merino bol zakázaný až do zrušenia zákazu v roku 1760. V Španielsku bol chov Merina najväčší počas neskorého stredoveku a novoveku. Po druhej svetovej vojne zavedenie nových vlákien ovplyvnilo ziskovosť výroby vlny. Aj v prípade vlny najvyššej kvality môže byť príjem príliš malý na pokrytie výrobných nákladov a pastieri môžu byť dokonca povinní zaplatiť za likvidáciu vlny.
Vo viacerých krajinách projektu TRANSFARM bol pridaný manažment krajiny ako nový účel transhumancie. Odlišná je miera, akou je manažment krajiny dôležitý pre pracovníkov transhumancie. Napríklad na Slovensku je transhumancia veľmi dôležitá pre manažment ochrany prírody v chránených územiach. Pravidelná pastva zabraňuje zarastaniu horských pasienkov kríkmi a stromami a pomáha zachovať druhy závislé od pasenia. Aj v Maďarsku, kde sa väčšina súčasných činností v oblasti sezónneho presunu zvierat vykonáva v chránených oblastiach, je transhumancia veľmi dôležitá. Riaditeľstvá národných parkov tu chovajú stáda na obhospodarovanie trávnych porastov na účely ochrany prírody. Naproti tomu v Taliansku nie je povolená transhumancia v chránených oblastiach, ako napríklad pozdĺž korýt riek.
Z historického hľadiska bolo sezónne sťahovavé pastierstvo vo všetkých partnerských krajinách dôležitým sociálno-ekonomickým výrobným systémom. Hoci príjem a význam z transhumancie pre sebestačnosť v poslednom období klesol, táto činnosť vytvárala a vytvára významné hodnoty kultúrneho dedičstva.
Národne a medzinárodne uznávané hmotné a nehmotné kultúrne dedičstvo poskytuje nové ekonomické príležitosti pre vidiecke komunity z hľadiska cestovného ruchu. Transhumancia je dôležitá aj z hľadiska zachovania hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva, atraktívnej krajiny a biodiverzity (obrázok 6).
Transhumancia poskytuje dôležité poznatky o tom, ako využívať okrajové zdroje a zároveň produkovať kvalitné potraviny. To je v dnešnej dobe a pre budúce perspektívy veľmi dôležité, pretože sa zvyšuje dopyt po kvalitných potravinách z miestnej produkcie.
V Taliansku spájajú tratturi – staroveké trasy – Abruzzo, Molise, Kampániu, Pugliu a Basilicatu. Trasy pre zvieratá zohrali kľúčovú úlohu v histórii krajiny. Ich veľkosť a spôsob využívania boli v minulosti regulované a medzi nimi vznikali vidiecke a mestské sídla. Zákony na ochranu tratturi existujú od roku 1939. Uznanie transhumácie ako nehmotného dedičstva UNESCO je silne podporované miestnymi akčnými skupinami, ktoré sa zaujímajú o zachovanie a udržiavanie postupov transhumancie. V Nórsku je široká škála tradícií spojená s postupmi transhumancie, ako je pohyb dobytka a spracovanie mlieka. Patria medzi ne výberové kritériá pre kravu, ktorá nesie (najväčší) zvonec, spevy alebo krátke piesne, ktoré privolávajú dobytok na dojenie a povery v neľudské výtvory, ako sú škriatkovia.
Transhumancia a súvisiace praktiky, ako je pastva, formujú krajinu odlišným spôsobom. Transhumancia odstraňuje kríky a stromy a bráni ich prerastaniu, vytvára a pomáha zachovať biologicky rozmanitú krajinu. Pasienky spásané stádami transhumancie majú jednu z najväčších floristických rozmanitostí v Európe a bohatstvo iných druhov, ako je hmyz a cicavce, závisí od pastevných činností. Odstránenie stromov a kríkov znižuje množstvo paliva dostupného pre lesné požiare a tým aj ich intenzitu. Ovládanie požiarov zabraňuje degradácii pôdy, pretože lesné požiare môžu viesť k silnej erózii pôdy. Úpadok transhumančných praktík má za následok komplexné zmeny krajiny. V Nórsku tie oblasti, ktoré sa otvorili v dôsledku presunu stád, znovu zarastajú a ubúdajú rastlinné druhy sú závislé od narúšania povrchu pastvín dobytkom. Prvky kultúrneho dedičstva, akými sú základové múry bývalých budov, sa stávajú menej viditeľnými a orientácia v zarastajúcej krajine je ťažšia a menej atraktívna pre rekreačné aktivity a v neposlednom rade pre budúce pasienky.
Vo väčšine prípadov sú vlastníkmi hospodárskych zvierat, ktoré sa využívajú na transhumanciu, poľnohospodári, pastieri alebo spoločnosti.
Pasienky vlastní široká škála rôznych zainteresovaných strán: oficiálne verejné orgány (napr. štát), obce, poľnohospodári a iní súkromní vlastníci pôdy.
Subjekty vykonávajúce trasnhumanciu ako celok dostávajú finančné prostriedky a podporu rovnako ako aj iné subjekty vykonávajúce poľnohospodársku činnosť, napríklad platby v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky a kompenzačné platby za hospodárske zvieratá usmrtené predátormi.
| Financovanie k dispozícii | Financovanie nie je k dispozícii |
|---|---|
|
Nórsko |
Španielsko |
|
Francúzsko |
Maďarsko |
|
Nemecko |
Slovensko |
|
Taliansko |
Grécko |
Obrázok 7. Dostupnosť finančných prostriedkov v partnerských krajinách projektu TRANSFARM zameraných na činnosti súvisiacich s transhumnaciou.
V niektorých krajinách je manažment krajiny odmeňovaný (napr. Nemecko a Maďarsko), zatiaľ čo v iných nie; V niektorých krajinách dostávajú subjekty podnikajúce v oblasti transhumancie finančné prostriedky (obrázok 7).
Vo Francúzsku organizujú transhumančné aktivity najmä kolektívne pastierske združenia: pastierske pozemkové združenia a pastierske skupiny. Združujú vlastníkov pôdy, organizujú údržbu, ochranu pôdy a technické vybavenie, riadia počet turistov atď. V Nórsku sa nórska organizácia sezónneho poľnohospodárstva zameriava na podporu sezónneho poľnohospodárstva a zvyšovanie vedomostí medzi svojimi členmi. Okrem toho sa snaží ovplyvniť rámec, v ktorom odborníci na transhumanciu rozvíjajú svoje podnikanie. Tieto typy združení pomáhajú zvyšovať povedomie o transhumancii a zviditeľňovať ju.
Vo všetkých krajinách bolo neformálne získavanie vedomostí prostredníctvom učenia sa od iných praktikov označené za dôležitý spôsob, ako môžu praktici transhumancie získať prístup k know-how a rozvíjať svoje zručnosti.
Miera dostupnosti odborného vzdelávania a prípravy sa v jednotlivých krajinách výrazne líši (obrázok 8).
Vo viacerých krajinách ponúkajú kurzy súkromné a verejné organizácie, ktoré poskytujú rôzne druhy rozvoja zručností napríklad v rámci pastierstva, hygienických predpisov alebo výroby syra; avšak len málo krajín ponúka komplexné vzdelávanie v rámci jednej konkrétnej organizácie.
Obrázok 8. Typy formálneho vzdelávania pre pracovníkov v oblasti transhumancie a o nich vo vybraných európskych krajinách. Poznámka: učenie sa od iných praktikov je dôležitým spôsobom získavania vedomostí vo všetkých krajinách.
Zistilo sa, že dostupné poznatky o praktikách transhumancie a miera ich dostupnosti sa v jednotlivých krajinách výrazne líšia.
Príklady zdrojov a/alebo miest dostupných informácií sa však zhodovali, pokiaľ ide o múzeá, filmové festivaly, výskumné aktivity a ľudové slávnosti (obrázok 9).
Medzi krajinami zapojenými do projektu panuje všeobecná zhoda v tom, že na zvýšenie povedomia o praktikách transhumancie je potrebné, aby sa poznatky o tejto téme stali dostupnejšími pre širokú verejnosť.
Jednotlivci, ktorí sa v súčasnosti vyskytujú blízko poľnohospodárskej výroby a/alebo sú s ňou spojení, napr. prostredníctvom svojho bydliska alebo rodinných väzieb, majú vyššie povedomie o transhumancii ako tí, ktorí sú od poľnohospodárskej výroby úplne odlúčení.
Na základe obmedzenej dostupnosti údajov v jednotlivých krajinách nie je možné porovnať, do akej miery je široká verejnosť informovaná o transhumancii v jednotlivých krajinách, čo vedie k ťažkostiam pri zisťovaní podrobných trendov.
Vo viacerých krajinách sa na zvýšenie povedomia o transhumancii vykonávajú určité aktivity (obrázok 10), ako napríklad festivaly, ktoré sú špecificky zamerané na oslavu návratu hospodárskych zvierat z horských pasienkov (napr. vo Francúzsku), ako aj tie, ktoré vítajú návštevníkov na sezónnych farmách.
Pozoruhodným príkladom zvyšovania povedomia je zápis transhumancie na zoznam svetového dedičstva UNESCO ako nehmotného kultúrneho dedičstva v roku 2019.
Festivaly súvisiace s transhumačnými aktivitami pomáhajú zvyšovať povedomie o transhumancii. V Maďarsku pomáhajú festivaly, ako je festival ovčieho guláša v Karcagu, aby si ľudia uvedomili kultúrne hodnoty transhumancie. Vo Francúzsku sa niekoľko filmových festivalov venuje čiastočne alebo úplne transhumancii a od Provensálska po Alpy sa koncom jari je množstvo pastierskych horských osláv. Väčšina z nich vznikla začiatkom 90-tych rokov.
Transhumancia a hodnoty, ktoré jej realizátori vytvárajú, sú uznávané v malej miere.
Počet osôb pracujúcich v oblasti trasnhumancie klesá, čo má za následok zníženie počtu dostupných pracovných síl. To vedie k výrazne nižšej šanci na prenos poznatkov vzhľadom na skutočnosť, že pracovníci v oblasti transhumancie sú najväčším zdrojom učenia v praxi.
| HLAVNÉ VÝZVY PRE TRANSHUMANCIU | |||
|---|---|---|---|
|
Klesajúci počet praktikov |
Budúca ekonomická podpora a ekonomická životaschopnosť |
Predátorstvo vlka |
Prístup k vode a pasienkom |
|
Španielsko Francúzsko Nórsko Grécko Nemecko Slovensko Maďarsko |
Španielsko Francúzsko Nórsko Slovensko Nemecko Grécko |
Taliansko Francúzsko Slovensko |
Francúzsko Slovensko |
|
Konkurencia s inými typmi využívania pôdy v nížinných oblastiach |
|||
|
Španielsko Francúzsko Taliansko |
|||
Obrázok 11. Identifikácia hlavných výziev pre postupy transhumancie vo vybraných európskych krajinách v rámci projektu TRANSFARM.
Vážne obavy z neistoty budúcej ekonomickej podpory naznačujú, že ekonomická životaschopnosť je pre osoby pracujúce v oblasti trasnhumancie problémom a rozhodujúcim faktorom, či budú pokračovať v praktikách alebo či ich vôbec začnú vykonávať. V nížinách narastá konkurencia medzi pastiermi, ktorí chcú využívať pasienky, a mestskými a priemyselnými developermi. Významné zmeny v prírodnom prostredí, ako napríklad návrat vlka a vplyv klimatických zmien na pasienky a zásoby vody, predstavujú hrozbu a výzvu pre prístup k dôležitým zdrojom. K ďalším výzvam, na ktoré sa poukazuje v národných správach, patrí fragmentácia pôdy, pokles spotreby mäsa, nárast veľkoobjemovej poľnohospodárskej výroby a praktické a logistické výzvy (obrázok 11).
Vo Francúzsku je návrat vlka, ktorý je v súčasnosti prítomný vo všetkých pohoriach využívaných na transhumáciu, ale najmä v Alpách, dôležitou výzvou pre tých, ktorí vykonávajú transhumanciu. Jednou z možností ochrany hospodárskych zvierat pred predáciou je používanie bezpečných nočných ohrád pre ovce. Používanie týchto zariadení obmedzuje pastvu na oblasti, kde je možné zriadiť nočné ohrady, a denné presuny sa obmedzia na vzdialenosti, ktoré umožňujú návrat do ohrád na noc. Využitie strážnych psov je ďalšou možnosťou ochrany stád pred predáciou. Môžu však nastať konflikty s využívaním horských oblastí na rekreačné aktivity. Psy môžu napadnúť turistov, ktorí sa (nevedome) správajú spôsobom, ktorý psy vnímajú ako hrozbu pre svoje stáda, napr. príliš blízko alebo v kŕdli. Poskytovanie informácií turistom je dôležitým opatrením, ako sa vyhnúť týmto typom konfliktov.
Táto správa jasne zdôraznila, že transhumancia obohacuje vidiecke oblasti. Podporuje atraktívnu a rozmanitú krajinu, hmotné a nehmotné dedičstvo, kvalitné potraviny a je dôležitou súčasťou živej vidieckej kultúry. Ako jedna z hlavných výziev na zachovanie a rozvoj sezónneho pasenia vo všetkých krajinách zastúpených v projekte TRANSFARM je výrazne klesajúci počet ľudí, ktorí sa pasením zaoberajú. Existuje dôležitá potreba zatraktívniť povolanie pracovníka v oblasti trasnhumancie natoľko, aby mohlo konkurovať iným typom povolaní vo vidieckom sektore. Preto je v tomto ohľade dôležité zvyšovať povedomie o transhumancii a potrebách jej realizátorov. Napríklad je potrebné zabezpečiť prístup k pasienkom, najmä v nížinách. Zdá sa, že udržanie sezónneho pasenia je ohrozené obavami o budúcu ekonomickú podporu a životaschopnosť, čo znamená, že pre budúcnosť transhumancie je dôležité zvýšiť a zabezpečiť ekonomické stimuly zamerané na osoby vykonávajúce sezónne pasenie.
Znižujúci sa počet pracovníkov v oblasti transhumancie má vplyv nielen na mieru jej realizácie, ale aj na možnosti vzdelávania. Prenos poznatkov medzi rôznymi generáciami praktikov a vzájomné učenie sa je v súčasnosti rovnako dôležité ako v minulosti. Preto je podpora platforiem na výmenu poznatkov, ako sú združenia pracovníkov v oblasti transhumancie, nevyhnutná na udržiavanie a odovzdávanie poznatkov. Počet vzdelávacích ponúk a miera ich inštitucionalizácie sa v jednotlivých partnerských krajinách výrazne líšia. Sprístupnenie vzdelávacích ponúk podporí výmenu poznatkov a vzdelávanie a pomôže zatraktívniť toto povolanie.
Táto správa ukázala, že v partnerských krajinách sa vyskytuje široká škála transhumančných postupov. Na propagáciu a zvýšenie povedomia o transhumancii a jej hodnotách je dôležité podporovať všetky rôznorodé spôsoby jej realizácie. Napokon je potrebné získať viac informácií o transhumancii, najmä pokiaľ ide o poskytovanie a zhromažďovanie údajov, ktoré sú porovnateľné medzi jednotlivými štátmi, napríklad poznatky o povedomí o transhumancii a štatistické údaje, ako je počet praktikov alebo kusov hospodárskych zvierat zapojených do transhumancie.
Táto časť obsahuje výber odkazov na literatúru o sezónnom pasení a ďalšie zdroje, ktoré možno použiť na získanie informácií o sezónnom pasení v jednotlivých krajinách a lokalitách.
farmingfornature.ie/resources/best-practice-guides
Bele, B., Nielsen, V. K. S. N., Orejas, A. & Tejedo, J. A. R. 2021. Intangible cultural heritage of transhumance landscapes: their roles and values – examples from Norway, France and Spain. In: Bowden, M. & Herring, P. (eds.) Transhumance. Papers from the International Association of Landscape Archaeology Conference, Newcastle upon Tyne, 2018. Archaeopress, Oxford, pp. 111-128.
Daugstad, K., Mier, M. F. & PeñaChocarro, L. 2014. Landscapes of transhumance in Norway and Spain: Farmers‘ practices, perceptions, and value orientations. Nor. J. Geogr. 68, 248-258.
Potthoff, K., Smrekar, A., Hribar, M. Š. & Urbanc, M. 2020. The past and perspective development of pasturing and tourism in the mountains: Insights from Norway and Slovenia. Geografski vestnik 92, 81-99.
Intangible cultural heritage inventory sheet, Practices and know-how of transhumance in France (Fiche d’inventaire du patrimoine culturel immatériel, les pratiques et savoir-faire de la transhumance en France), 2020.
De Roincé C., Seegers J., Étude prospective du pastoralisme français dans le contexte de la prédation exercée par le loup, 2020.
ProjetPastoM, Propositions partagées pour améliorer les soutiens à l’agropastoralisme de montagne, Paris, Réseau rural national, 2018.
UICN France, Panorama des services écologiques fournis par les milieux naturels en France – volume 2.4 : les écosystèmes montagnards. Paris, France, 2014.
Gelin M, Quelles formes de transhumance dans les élevages européens, et quels enjeux (patrimoniaux, socio-économiques, écologiques, politiques) associés ? Synthèse bibliographique dans le cadre de la formation Systèmes d’élevage de l’Institut Agro – Montpellier SupAgro, 2020.
Blaschka, A., Ringdorfer, R., Huber, R. Guggenberger, T. & P. Haslgrübler 2014. Almrekultivierung durch gezielte Beweidung mit Schafen – Ergebnisse aus dem Almlammprojekt.
David Bollier & Silke Helfrich (Ed.) (2015): Patterns of communing. The commons strategy Group.
Bundesanstalt für Landwirtschaft und Ernährung BLE (2021) Statistisches Jahrbuch über Ernährung, Landwirtschaft und Forsten 2021
Czerkus Gunther, Evelyn Mathias and Andreas Schenk; Bundesverband Berufsschä̈fer (German Association of Professional Shepherds) (2020); Accounting for pastoralists in Germany
Deutscher Bundestag (2019): Bedeutung der Wanderschä̈ferei für die Biodiversitä̈t in Deutschland. Antwort der Bundesregierung auf eine Anfrage der Grünen. Drucksache 19/12778
Gerken, Bernd & Martin Görner (eds) (2000): Landscape Development with Large Hervibores. New Models and Practical Experiences. (Neue Modelle zu Maßnahmen der Landschaftsentwicklung mit großen Pflanzenfressern. Praktische Erfahrungen bei der Umsetzung. In: Natur- und Kulturlandschaft. Band 4. Brakel.
Jacobeit, W. 1987 Schafhaltung und Schäfer in Zentraleuropa bis zum Beginn des 20. Jh.
Luick, R. (2004): Transhumance in Germany. Pp. 137–54 in: R.G.H. Bunce et al. (eds.). Transhumance and biodiversity in European mountains. Report of the EUFP5 project TRANSHUMOUNT (EVK2CT200280017). IALE publication series No 1.
Treiber, R. 2019 Gewöhnlicher Wacholder und Feld-Mannstreu als Zeigerpflanzen historischer Beweidung im Kaiserstuhl und am südlichen Oberrhein. Available: ww.lubw.baden-wuerttemberg.de
Ragkos A., 2022, Transhumance in Greece: Multifunctionality as an Asset for Sustainable Development. In Letizia Bindi (ed) Grazing Communities: Pastoralism on the Move and Biocultural Heritage Frictions (Environmental Anthropology and Ethnobiology, 29). Pp 23 -43.
National Inventory of the Intangible Cultural Heritage of Greece. Transhumant Livestock Farming. Available online (accessed on 15 Decemper 2022).
Chatzimichali Α., 2007. Sarakatsanoi, 2nd ed.; Angeliki Chatzimichali Foundation: Athina, Greece (In Greek).
Paládi-Kovács A. 1965: A keleti palócok pásztorkodása. Műv. Hagy. VII. Debrecen
Paládi-Kovács A. 1993a: A magyar állattartó kultúra korszakai. Kapcsolatok, változások és történeti rétegek a 19. század elejéig. Budapest
Petercsák V. 1979: Közbirtokosságok, legeltetési társulatok a Hegyközben. HOMÉ XVII–XVIII. 261–280. Miskolc
Aromatario M. M., 1992, Transumanza e civiltà sannitica, in «Civiltà della transumanza». Atti della Giornata di Studi (Castel del Monte, 4 agosto 1990), Archeoclub d’Italia – Sezione di Castel del Monte (AQ).
Bindi L., 2019, “Bones” and pathways. Transhumant tracks, inner areas and cultural heritage, in “Il capitale culturale Studies on the Value of Cultural Heritage”, 19, Università di Macerata.
Cammerino A. R. B., Biscotti S., De Iulio R., Monteleone M, 2018, The sheep tracks of transhumance in the Apulia region (South Italy): steps to a strategy of agricultural landscape conservation, in “Applied Ecology And Environmental Research”, available online.
Liechti K., Biber J. P., 2016, Pastoralism in Europe: characteristics and challenges of highland-lowland transhumance, in Rev. Sci. Tech. Off. Int. Epiz., 35 (2), 561-575.
Motivazione della pratica agricola “La Transumanza”, 2017, Registro nazionale dei Paesaggi Rurali, delle Pratiche Agricole e delle Conoscenze Tradizionali, available online:06. La Transumanza (reterurale.it)
UNESCO, Nomination file no. 01470 for inscription in 2019 on Representative List of the Intangible Cultural Heritage of Humanity, Fourth Session, Bogotà Colombia.
Bjørlo, B. & Løvberget, A. I. 2021. Beitebruk og seterdrift [Online].
Statistics Norway. Available online [Accessed 15.08.2022].
Bunger, A. A. & Haarsaker, V. 2020. Færre og større melkebruk — hva skjer med seterdrifta? Oslo: AgriAnalyse AS.
Fønnebø, R. 1988. Langs Nordmannsslepene over Hardangervidda. Universitetsforlaget, Oslo, 229 pp.
Gudheim, H. 2013. Kinning, bresting og ysting i Valdres sett i norsk og internasjonal samanheng. Mat & Kultur AS, Vangsnes, 548 pp.
Reinton, L. 1955. Sæterbruket i Noreg I. Sætertypar og driftsformer. H. Aschehoug & Co., Oslo, Norway, 481 pp.
Sevatdal, H. & Grimstad, S. 2003. Norwegian Commons: history, status and challenges. In: Berge, E. & Carlsson, L. (eds.) Commons: Old and New. Department of Sociology and Political Science, NTNU, Trondheim, pp. 93-132.
Solheim, S. 1952. Norsk Sætertradisjon. H. Aschehoug & Co., Oslo, 708 pp.
Stensgaard, K. 2019.
Hvordan står det til på setra?
Registrering av setermiljøer i perioden 2009–2015. NIBIO, Ås, 175 pp.
Strand, B. & Ødegård, N. T. (eds.) 2006. Stølsvidda. Ei bok om Ulnes og Svennes sameier. Stølsviddeprosjektet i Valdres, Valdres, 214 pp.
Antón Burgos (2007) Trashumancia y turismo en España. Cuadernos de Turismo, nº 20, (2007); pp. 27-54
Estévez, Á. B. (2017). Tras la huella de la trashumancia. In Los Santos de Maimona en la historia VIII y otros estudios de la Orden de Santiago (pp. 69-96). Asociaciónhistórico-cultural Maimona.
Fernández-Giménez and Ritten Pastoralism: Research, Policy and Practice (2020) 10:10
MAFE -Ministry of Agriculture, Food and Environment-(2013). Transhumance White Paper
Funded by the European Union. Views and opinions expressed are however those of the author(s) only and do not necessarily reflect those of the European Union or the European Education and Culture Executive Agency (EACEA). Neither the European Union nor EACEA can be held responsible for them.
