Pre projekt TRANSFARM definujeme transhumanciu ako sezónny presun hospodárskych zvierat na dlhé vzdialenosti. Ak realizujete transhumanciu, plánujete ju alebo sa o ňu zaujímate, Vaša prax alebo záujem je súčasťou európskeho prírodného a kultúrneho dedičstva! Tento vzdelávací modul poskytuje prehľad o rôznych spôsoboch realizovania transhumancie vo vybraných európskych krajinách. Modul 1 sa zaoberá rôznymi spôsobmi vykonávania transhumancie, významom transhumancie a jej históriou.
Mobilita je kľúčovou otázkou transhumácie. Pohyb sa začína na farme, kde sa v zime dobytok bežne zdržiava v stajniach alebo vonku. Na jar alebo v lete sa presúva na pasienky vo väčšej vzdialenosti od farmy. Na jeseň alebo v zime sa dobytok vracia na farmu. V závislosti od vzdialenosti medzi farmou a pasienkami sa dĺžka presunu líši. Nórska farmárka (mliečne výrobky) Katharina Sparstad potrebuje na presun hospodárskych zvierat na letné pastviny približne 2,5 hodiny. Grécka farmárka Rania Dimou potrebuje približne 6 hodín. Niektorí farmári presúvajú dobytok nepretržite počas časti alebo celej pastevnej sezóny. Napríklad francúzsky poľnohospodár Pierre Pujos presúva svoje hospodárske zvieratá v priebehu 3 týždňov zo svojej farmy v obilninárskej nížine na juhozápade Francúzska do Pyrenejí.
Farma, ktorú vlastní Salaš Turček Agrotrade Group, presúva svoje hospodárske zvieratá medzi pastvinami nepretržite počas celej pastevnej sezóny. So zavedením moderných spôsobov dopravy sa znížil počet hospodárskych zvierat, ktoré sa presúvajú pešo. Preprava hospodárskych zvierat dodávkou alebo prívesom šetrí čas a znižuje nebezpečenstvo nehôd; spôsobuje však aj výdavky spojené s prenájmom vozidiel a platením pohonných hmôt. Grécky farmár Demetrios Tsatsos presúva svoje stádo do hôr vozidlami a po návrate na farmu pešo. Tým znižuje výdavky. Súhrnná správa a národné správy poskytujú viac informácií o veľkej rozmanitosti spôsobov presunu.
Najbežnejšími druhmi dobytka pri sezónnom pasení sú ovce, kozy a hovädzí dobytok. Používajú sa však aj iné druhy hospodárskych zvierat. Napríklad v maďarských národných parkoch sa pasú kone V Taliansku novorodené jahňatá prepravujú osly. Mnohí realizátori transhumancie používajú tradičné miestne alebo regionálne plemená vzhľadom na ich špecifické vlastnosti. Napríklad plemeno oviec Tarasconnaise je robustné. Tradičné valašské plemeno oviec je odolné a ľahko sa pohybuje v nerovnom teréne, zatiaľ čo francúzska ovca Lacaune produkuje viac mlieka a môže sa dojiť dojacími strojmi. Plemeno a druh, množstvo a kvalita produktu (produktov), ktoré môže praktický výrobca dodať, sú teda úzko prepojené. Rozhodnutie pre konkrétny výrobok alebo zmena výrobku môže viesť k zmene plemena. Napríklad grécky poľnohospodár Demetrios Tsatsos, ktorý dodáva mlieko pre mliekarenský priemysel, plánuje vymeniť svoje miestne plemená oviec a kôz za produktívnejšie plemená. Nórsky farmár Simen Løken chce skúsiť spracovať časť kravského mlieka, ktoré produkuje. Preto môže zvýšiť počet kusov tradičného dobytka Dola, ktorého mlieko má dobré vlastnosti na výrobu syra. Počet kusov hospodárskych zvierat zapojených do sezónneho pasenia sa výrazne líši. Niektorí praktizujúci chovajú niekoľko zvierat, zatiaľ čo iní ich majú niekoľko tisíc. Nórska dojnica Sina Joten Søndmør má pre spoločnosť 3 dojnice a niekoľko mladých kôz. Grécky farmár Ioannis Anthoulis má 3000 oviec, 50 kôz a 200 kusov hovädzieho dobytka.
Všeobecne môže byť transhumancia vertikálna alebo horizontálna. Vertikálne presuny znamenajú, že dobytok sa presúva alebo prepravuje medzi nížinnými alebo údolnými a horskými oblasťami. Zvyčajne sa dobytok počas leta zdržiava vo vrchov alebo horách. Vo vyšších nadmorských výškach sú drsnejšie klimatické podmienky a pasenie je možné len počas leta. Hospodárske zvieratá rakúskeho poľnohospodára Hansa Künga však zostávajú v horách počas zimy a leta, zatiaľ čo v nižších nadmorských výškach sa pasú na jar a na jeseň. Horizontálne presuny dobytka znamenajú, že pohyb dobytka sa uskutočňuje bez výrazných zmien nadmorskej výšky. Slovenská farmárka Mária Iván Tamáš praktizuje takýto druh transhumancie so svojím stádom kôz. Pri mestskej transhumancii sa využívajú pasienkové zdroje v mestských a prímestských oblastiach. Francúzske združenie Bergeries en ville praktizuje mestskú transhumanciu v parížskej aglomerácii. Ich hospodárske zvieratá spásajú napríklad verejné parky, trávniky a úhor. Rozlíšenie transhumancie na vertikálnu, horizontálnu a mestskú pomáha lepšie porozumieť rôznorodosti praktík. V reálnom živote však môžu praktiky spadať do viac ako jednej kategórie. Napríklad španielske družstvo Los Apisquillos presúva svoje hospodárske zvieratá medzi pastvinami v blízkosti svojej farmy na severe Madridu. Keďže dobytok neprekonáva žiadnu významnú nadmorskú výšku, pohyb je horizontálny. Družstvo sa však presúva aj do parku Casa de Campo v Madride. Tento pohyb znamená významnú zmenu nadmorskej výšky – vertikálny presun – a družstvo využíva aj mestské pasienkové zdroje – mestský presun.
Aby sa v projekte TRANSFARM dobytok považoval za sezónne pasenie, musia ho sprevádzať ľudia. Význam pojmu sprevádzaný ľuďmi však môže zahŕňať celý rad postupov. Pastier môže zostať s dobytkom doslova po celý čas. Napríklad slovenská farma Milko s. r. o. má pastiera na plný úväzok. Ioannis Anthoulis má veľké stádo zvierat, ktoré je stále pod prísnym dohľadom pastierov. Nepretržitý pohyb alebo riziko útoku predátorov si vyžaduje neustály dohľad. Iné príklady poukazujú, že hospodárske zvieratá môžu byť pod dohľadom len sčasti. Napríklad kozy Kathrin Aslakby sa pasú na horských pastvinách bez sprievodu pastiera. Kathrin Aslakby dojí kozy na sezónnej farme, spracováva mlieko a stará sa o zvieratá. Napokon, pastier môže sprevádzať dobytok len pri jeho presune medzi ohradenými pasienkami. Pre projekt TRANSFARM je tento pobyt spolu s hospodárskymi zvieratami príliš krátky na to, aby sa považoval za sprevádzanie ľudí. Napriek tomu sme zahrnuli prípadové štúdie, v ktorých sa pastieri zdržiavajú s hospodárskymi zvieratami len krátky čas; napríklad v prípade pasenia národných parkov v Maďarsku a pasenia hrádzí v Nemecku. Tieto prípadové štúdie poukazujú na to, že sa vyskytujú rôzne praktiky a že to, čo presne sa považuje za sezónne pasenie, je otázkou definície.
Transhumancia poskytuje celý rad produktov a služieb. Produkty, ako je mlieko a mäso, sa môžu konzumovať priamo, predávať na ďalšie spracovanie alebo spracovať priamo na farme. Napríklad grécky farmár Ioannis Anthoulis predáva mlieko spracovateľskému priemyslu a aj ho spracováva na syr. Výrobky ako kožušina a vlna si vždy vyžadujú spracovanie. Francúzsky Maison de la Transhumance spolupracuje s továrňami v Taliansku a Nemecku, ktoré spracúvajú ovčiu vlnu na turistické oblečenie. Vlna bola v minulosti dôležitým produktom. V súčasnosti však stratila na hodnote. Informačný list o ovčej vlne poskytuje viac informácií o vlne a jej možnom využití. Okrem produkcie potravín zachováva pasienkový chov aj biodiverzitu a atraktívnosť krajiny. Napríklad Mária Iván Tamáš chová kozy, ktoré pomáhajú udržiavať krajinu národného parku a chránené druhy rastlín. Pasenie endemických plemien v maďarských národných parkoch slúži na ochranu biologicky rozmanitých pasienkov aj na zachovanie genetickej rozmanitosti tradičných plemien. Špecifickou službou pasenia je prevencia požiarov. Pasenie dobytka znižuje množstvo zdrevnateného rastlinného materiálu, čo znamená menej dostupného paliva pre potenciálne požiare. Napokon, pasenie je bohaté na tradičné znalosti o využívaní miestnych zdrojov. Nórska farmárka Katharina Sparstad sa obzvlášť stará o to, aby sa tieto znalosti udržali pri živote a sprostredkovali sa napríklad školákom.
Dôvody, prečo farmári začínajú a pokračujú v transhumancii, sú rôzne a môže ich byť viacero. Napríklad pre gréckeho poľnohospodára Ioannesa Dekolisa je jedným z dôvodov na praktizovanie transhumancie ekonomika. Stádo francúzskeho poľnohospodára Pierra Pujosa sa môže počas trojtýždňového presunu živiť dostupnými zdrojmi pastvy. Týmto spôsobom farmár šetrí zdroje pastvy na svojej farme a na letných pastvinách. Chovatelia môžu získať príjem z predaja výrobkov a služieb, podporných programov alebo výplat. Ďalšou ekonomickou motiváciou pre sezónne pasenie môžu byť vysoké ceny za pasienky v blízkosti farmy. Napríklad nemecký farmár Herbert Fleck pasie značnú časť svojho mladého dobytka na pasienkoch nadácie Adelegg. Vysoká cena prenájmu a nedostatok pôdy v jeho regióne si vyžiadali spoluprácu. Pasenie si vyžaduje hlboké porozumenie prírodným procesom. Praktizujúcich môže motivovať skutočnosť, že ich spôsob výroby potravín je blízky prírode a využíva miestne a regionálne zdroje. Ich prax udržiava tradície a „identicky patrí“ do krajiny. Napríklad nórska farmárka Kathrin Aslakby sa zaoberá tým, ako môže vo svojej praxi využívať miestne zdroje a spájať tradície a inovácie. Formovanie krajiny sezónnych pasienkov vrátane jej biodiverzity motivuje aj jej praktikov. Transhumancia je spôsob života. Hoci je tento spôsob života náročný, skutočnosť, že ho praktizujúci považujú za dobrý, ich môže motivovať. V neposlednom rade je dôvodom na realizovanie transhumancie aj vzdelávanie farmárov. Napríklad Domaine du Merle je stredisko na vzdelávanie pastierov. Pozrite si ďalšie prípadové štúdieç, kde nájdete viac informácií o tom, prečo sa farmári rozhodli pre transhumanciu.
Archeologické nálezy a historické dokumenty poskytujú informácie o tom, kedy sa v rôznych častiach Európy začalo s transhumanciou. Prvé výskyty sezónneho pasenia sa v Európe líšia. Zdá sa, že v niektorých oblastiach sa sezónne pasenie vyvinulo so zavedením chovu hospodárskych zvierat v neolite. Napríklad existencia istej formy transhumancie v juhofrancúzskych Alpách bola archeologickými nálezmi doložená približne 5000 rokov pred n. l. Pozostatky oviec vo vysokohorských oblastiach južných Pyrenejí staré približne 7300 rokov sú dôkazom aj prítomnosti ľudí v tejto oblasti v ranom neolite. V Nórsku je sezónne poľnohospodárstvo doložené pre dobu železnú (500 pred n. l. – 1050 n. l.), ale mohlo byť zavedené aj skôr. Na Slovensku sa sezónne pasenie zavádzalo s valašskou kolonizáciou od roku 1200. Nemôžeme sa bývalých poľnohospodárov spýtať na to, odkiaľ získali poznatky o transhumancii, ani na dôvody jej praktizovania. Možno presun zvierat medzi pasienkami a ich pasenie bol ich „prirodzený“ spôsob chovu dobytka. Možno pasienky v blízkosti farmy nepokrývali potreby hospodárskych zvierat počas celého roka. Možno sa niektoré pasienky nedali využívať počas celého roka. Možno hospodárske zvieratá potrebovali neustály dohľad kvôli riziku napadnutia predátormi.
V priebehu európskej histórie zaznamenal rozsah sezónneho presunu zvierat vzostupy a pády. Nasledujúce príklady období rastu ukazujú, že ich načasovanie sa mohlo v jednotlivých krajinách líšiť. V Grécku vznikli rozsiahle pasienky počas rímskeho obdobia (146 – 330 n. l.) a stredoveku (334 – 1453 n. l.) a odvtedy sa rozvíjala transhumancia. Chov oviec Merino v Španielsku mal najväčší rozsah počas neskorého stredoveku a na začiatku novoveku (stredovek: 410 – 1492 n. l., novovek: 1492 – 1814). V Uhorsku sa pasienkový chov rozšíril až v 17. storočí. Vo Francúzsku dosiahlo pasenie oviec svoj vrchol na začiatku 19. storočia. Obdobia úpadku sa v jednotlivých krajinách tiež líšili. K úpadku sezónneho pasenia oviec od druhej polovice 20. storočia však došlo vo všetkých krajinách, a to aj napriek nedávnemu záujmu o praktizovanie sezónneho pasenia v niektorých krajinách. Príčiny všetkých týchto zmien sú zložité a zahŕňajú také rôzne otázky, ako sú rozsiahle zmeny v národných, európskych a dokonca aj svetových ekonomikách, technologický rozvoj a spoločenské zmeny. Dôležitým faktorom sú aj politické rozhodnutia o spôsobe modernizácie poľnohospodárstva. Napríklad zvyšovanie efektívnosti poľnohospodárskej výroby prostredníctvom vysokoprodukčných pasienkov a koncentrovaných krmív znížilo závislosť od extenzívnych pasienkov. Vysokoprodukčné plemená nemusia byť schopné pokryť svoje požiadavky ani spásaním týchto pasienkov, pretože potrebujú viac živín, ako ponúkajú pasienky.
História transhumancie sa v jednotlivých krajinách líši a vyvodzovanie všeobecných záverov o tom, čo nás história môže naučiť, je náročné. Možno však dospieť aspoň k dvom jednoduchým záverom: 1. Zákony môžu podporovať alebo brzdiť sezónny presun zvierat. Zákony, ako napríklad vizigótsky zákon (410 n. l.) v Španielsku, ktorý zaručoval voľný prechod stád po verejných cestách, podporovali nárast sezónneho pasenia. V severnom Taliansku bolo zrušenie starobylého práva na voľné spásanie súkromných polí po zbere úrody v roku 1856 n. l. výzvou pre transhumanciu. 2. Vysťahovalectvo z vidieka spôsobuje nedostatok praktikov transhumancie. História ukazuje, že napríklad Grécko aj Španielsko zažili odliv vidieckeho obyvateľstva, ktorý spôsobil ich nedostatok. Klesajúci počet podnikateľov v tejto oblasti je stále jednou z hlavných výziev pre transhumanciu vo všetkých krajinách zahrnutých do projektu TRANSFARM. V priebehu histórie si praktizujúci transhumanisti vytvorili rozsiahle znalosti o využívaní miestnych a regionálnych zdrojov. Prezentovali veľkú kreativitu pri využívaní prírodných zdrojov a vývoji svojich produktov. Táto kreativita sa odráža aj v prípadových štúdiách, napríklad pokiaľ ide o vítanie návštevníkov, priamy marketing, využívanie možností pri manažmente krajiny a poskytovanie vzdelávania v mestskom prostredí. Na boj proti silným silám, ktoré sú hnacou silou súčasného úpadku sezónneho pasenia, je táto kreativita v kombinácii so spoločenskou a vládnou podporou možno kľúčom k úspechu.
Bele, B., Nielsen, V.K.S., Orejas, A., Ron, J.A. 2021. Intangible cultural heritage of transhumance landscapes: their roles and values – examples from Norway, France and Spain. Transhumance. Papers from the International Association of Landscape Archaeology Conference, Newcastle upon Tyne, 2018.
Bindi, L. (ed.) 2022. Grazing Communities. Pastoralism on the Move and Biocultural Heritage Frictions .
DOI: doi.org/10.3167/9781800734753
Collis, J. R., Pearce, M., Nicolis, F. (eds.) 2016: Summer Farms: Seasonal Exploitation of the Uplands from Prehistory to the Present.
Liechti, K., Biber, J. P. 2016: Pastoralism in Europe: characteristics and challenges of highland–lowland transhumance. Revue Scientifique et Technique-Office International des Epizooties 35-2. DOI: doi.org/10.20506/rst.35.2.2541
Oteros-Rozas, E., Ontillera-Sánchez, R., Sanosa, P., Gómez-Baggethun, E. Reyes-Garcia, V. González, J. A. 2013. Traditional ecolocial knowledge among transhumant pastoralists in Mediterranean Spain. Ecology & Society 18-3. DOI: doi.org/10.5751/ES-05597-180333
Financované Európskou úniou. Vyjadrené názory a stanoviská sú však len názormi autora (autorov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nemôžu niesť zodpovednosť.
